18.01.2020 -
Posledný mesiac som bol vďaka zápalu pľúc prikovaný ku posteli. Mesiac je celkom dlhá doba a veľmi rýchlo som si uvedomil, ako veľmi mi chýba pohyb a ako je pre mňa dôležité sa hýbať. Tak vznikol aj tento post a týmto spôsobom by som Vám rád poodhalil, čomu sa venujem a čo stojí za mojím prístupom k pohybu.
Ako decká lezieme po stromoch, skáčeme sem a tam, beháme a neustále sa hýbeme. Neskôr, ako pribúdajú povinnosti, času na takéto „hranie“ je menej a menej. Pohyb je nahradený sedením v dĺžke trvania od veľa do ešte viac hodín, čo niektorí kompenzujú dvíhaním železa v posilňovni (alebo sedením na strojoch), tí aktívnejší behaním. Ale čo je podstatné – zabúdame na veci, ktoré sme robili v detstve a zároveň strácame prehľad o tom, čo dokáže naše telo. To sa prispôsobuje novej rutine a životnému štýlu, čo značí stuhnutosť, strata rozsahu, úbytok sily.
Pri strate prehľadu o schopnostiach vlastného tela často dochádza k neodhadnutiu situácie (Jožo dlhodobo v práci presedí denne 8 hodín pri počítači bez akéhokoľvek pohybu, s čím pokračuje každý deň aj po práci a potom sa zrazu rozhodne, že je dobrý nápad cez víkend zabehnúť maratón alebo spartan race. Zraní sa a nevie prečo). Často aj tie obyčajné činnosti, ktoré sa kedysi dali zvládnuť s ľahkosťou (a náznakom elegancie), sa stávajú nebezpečnými alebo rizikovými. Radosť pri kotrmelcoch, lezení po stromoch či hre zrazu vystrieda strach.
Učiť dospelých ľudí pohyb vyznieva na prvý pohľad ako nezmysel. No skutočnosť je neúprosná – množstvo ľudí reálne nepozná aktuálny rozsah schopností svojho vlastného tela. Pri slabom pošmyknutí majú problém udržať rovnováhu, strácajú prehľad o priestore, prípadne sa nevedia zachytiť alebo bezpečne dopadnúť na zem. Jednou zo zabudnutých „činností“ je aj drep. Petr Růžička o tom veľmi pekne píše v článku na svojom blogu (http://www.petrruzicka.com/blog/zidle-chudeho-muze). Drep je len začiatok, a preto sa počas pravidlených hodín snažím o navrátenie týchto stratených schopností cez rôzne druhy cvikov, hier a pohybových situácií.
Čo chcem naučiť ľudí na mojich hodinách:
1. Nájsť hranice
Základ je nájsť limity, ktoré mám, a pochopiť, kde sú reálne hranice tela. Mnohí budú tvrdiť, že žiadne limity nemajú, čo je mnohokrát spojené s veľkým egom, nedbanlivosťou či ignoranciou (čo neskôr často vedie k úrazom). V prípade, že poznám svoje hranice, môžem s nimi začať pracovať a určitým spôsobom aj ich bezpečne posúvať.
2. Uvoľniť a ponaťahovať telo
Na hodinách predstavujem rôzne nástroje, ktorými učím ľudí, ako sa uvoľniť, čo zaberá na ktorú časť tela, čo ktorú časť tela posilňuje. Vedomosti o tom, ako rozumne pracovať so svojím telom, považujem za veľmi dôležité na ďalší osobnostno-pohybový rozvoj.
3. Zlepšenie koordinácie
Trénovanie koordinácie začína jednoducho. Balansovanie, reakčný čas či schopnosť zdvihnúť sa zo zeme je len pár bodov, ktoré slúžia na vybudovanie dobrého základu. Lepšia koordinácia sa prejaví v lepšej rovnováhe. Neskôr otvára nové možnosti, ako napríklad balansovanie na rukách. Taktiež pomáha lepšie odhadnúť, ako sa bude telo správať pri nečakaných situáciách.
4. Vnímanie pohybu
Ľudia dnes majú problém vnímať vlastný pohyb, o vnímaní pohybu partnera ani nehovoriac. Percepcia pohybov je dôležitá najmä pri tanci a bojových umeniach, no zíde sa aj v bežnom živote – reakcie na podnety sú v prírode prirodzené, no v súčasnosti ľudstvo o ňu prichádza v značnej miere, a preto sa snažím o rozvoj percepcie vlastného pohybu a rovnako aj pohybu partnera / sparinga.
Vyššie spomenuté body tvoria len zlomok z toho, čo robíme, no aj tak to má dosť ďaleko od klasického cvičenia. V prípade, že Vás vyššie uvedené riadky zaujali, neváhajte a kontaktujte ma buď cez správu na Facebooku, alebo na e-mailovej adrese info@cestapohybu.sk . Rád Vám poskytnem ďalšie informácie a odpoviem na otázky.