Idovu prácu som objavil niekedy začiatkom roka 2010. Okamžite ma zaujal jeho pohyb, štýl akým vysvetľoval veci a hlavne to, ako kombinoval navonok úplne odlišné disciplíny. Ako vždy, keď nájdem niečo, čo ma zaujíma, začal som hľadať všetky dostupné informácie na internete. Za tie roky to boli stovky videí, článkov, útržkov, no nikdy to neboli celistvé informácie. Po každom novom zistení nasledovalo nekonečné skúšanie pohybu, rozmýšľanie nad tým, ako to asi Ido myslel a v akom kontexte daný pohyb či sekvenciu používal. Do toho sa tu a tam objavilo nejaké interview a informácie sa nabaľovali, no stále to nebolo ono. V Máji 2012 som napísal priamo Idovi na Facebooku.
Ido ma odbil s tým, že je zaneprázdnený človek a ak mám záujem o hocijaké informácie, mám 2 možnosti:
- Ísť na workshop
- Online coaching
V tej dobe to pre mňa ako študenta boli ponúknuté možnosti nedosiahnuteľné a debatu som ukončil tým, že skôr či neskôr sa na workshope stretneme. Ido mi zaželal veľa šťastia a skončil. Chat bo bol krátky, Idove odpovede, ktoré boli priamo k veci, ani nenadchli, no ani neurazili. Mňa to akurát naštartovalo k tomu, aby som viac makal, ďalej pracoval s tým, čo som mal a zháňal si viac a viac informácií.
Niečo na tom bude...
Pri spracovávaní informácii veľmi pomohlo Idove pôsobenie vo svete Capoeiry. Informácie sa darilo kombinovať s tréningom a venovať sa týmto veciam sa stalo ešte zábavnejším.
Zaujímavé bolo sledovať to, ako sa k tomu stavali iní. Keď som v začiatkoch cvičil, často sa pýtali, prečo to robím, prečo necvičím normálne veci, prípadne prečo tým strácam čas. Pri odpovedi, že sú to zaujímavé cviky od Ida, som len hádzal hrach o stenu. Neskôr, keď prišiel veľký boom, každý objavil meno Ido Portal. Sklamaním bolo, že zdieľaním videa na Facebooku sa záujem ľudí o Idovu prácu skončil.
Tréning po tréningu sa Idove veci osvedčovali viac a viac. Nemuselo pritom ísť len o cviky – niekedy stačil iný uhol pohľadu alebo zmena kontextu. Výsledky, ktoré som mal pri vlastnom cvičení a rehabilitovaní, sa neskôr preniesli aj do mojich tréningov Capoeiry. Často sa stávalo, že veci od Ida do istej miery prevažovali nad Capoeirou, čo mi niektorí vyčítali. Z krátkodobého hľadiska to nebolo nijak výnimočné, avšak z dlhodobého hľadiska sa začali ukazovať zaujímavé výsledky. Ľudia z mojich doplnkových tréningov si začali dávať dokopy dlhodobé zranenia, získali vyššiu odolnosť voči zraneniam, zlepšil sa im rozsah pohybu, rýchlosť, flexibilita kontrola a iné.
Plnú silu týchto informácií som si uvedomil až na workshope, kde som mal možnosť učiť približne 30 ľudí, rôznych úrovní z celého Slovenska. Dvojhodinový blok som začal Locomotion rozcvičkou na zahriatie a pokračoval som cez jednotlivé techniky od chodenia po štyroch až po plazenie po zemi. Ľudia nevládali a ja som sa stále pýtal skupiny, ktorá so mnou cvičila dlhšie capoeiru, či je to prehnane náročné a či to zvládajú. Odpoveď bola vždy, že je to v pohode. Keďže som tiež všetko odcvičil s nimi, nevidel som v tom problém. Tréning skončil a účastníkom workshopu sa techniky z Capoeiry páčili, no nepáčila sa im rozcvička.
Problém bol v tom, že to bola pre nich nárazovo veľká záťaž, neboli zvyknutí pracovať s kĺbmi a to, čo ja som považoval za rozcvičku, oni mali ako silový blok na konci tréningu. Ostal som mierne zaskočený a išiel som sa spýtať ľudí ktorí so mnou cvičili dlhšie, ako sú na tom. Problémy neboli žiadne, akurát sa posťažovali, že 2 hodiny boli málo a zvládli by v pohode aj ďalší blok. Pri ďalšej debate veľa ľudí priznalo, že robia na tréningu klasickú rozcvičku a koncept „nepriestrelného tela“, či práca s kĺbmi im veľa nehovorí, z čoho neskôr vznikla zaujimavá debata.
Z tejto skúsenosti som si zobral to, čo sa dalo, a pokračoval som ďalej vo výskume, skúšaní, implementovaní a trénovaní, dokým som nenarazil na stenu. Dostal som sa do bodu, keď som začal rozmýšľať, ako sa dostať na workshop a priamo ku zdroju. Vedel som, že to nebude ľahké, lacné ani rýchle, no niekde som začať musel. Nečakal som však, že to zaberie ešte pár rokov, kým Ida osobne „skôr či neskôr“ stretnem.
